Dielo, ktoré dopĺňa cyklus Buñuelovych filmov - Nazarín, Viridiana, Šimon na púšti - venovaný témam dotýkajúcim sa náboženských otázok. Buñuel do tohto filmu síce vkladá rozpravy o šiestich základných cirkevných dogmách a ich heretických degradáciách a prvýkrát tak prechádza na pole teológie, no to neznamená, že teologizuje. O východiskách viery sa nesnaží podať bližšiu, súvislejšiu informáciu, a už vôbec nie pochopiť ich ako problém. Preto je charakteristické, že v Mliečnej dráhe sa o dogmách diskutuje v málo prehľadných útržkovitých dialógoch, zámernom znejasnení, ktorým sa demonštruje, že tu nejde o detailné porozumenie, ale o sarkastický, vopred hotový súd nad úlohou náboženskej dogmatiky v európskych dejinách. Svet dogmy však zároveň dostáva šancu odkryť aj svoju príťažlivú a v Buñuelovom rúhavom pohľade poeticky humornú kvalitu.