Constantin miluje Elenu. Elena miluje Constantina. Spoločne bývajú v malom domčeku s dymiacim komínom, rozprávajú sa o minulosti, ale nie priveľmi. Pomaly si nažívajú a sami si zaobstarajú všetko, čo potrebujú, chovajú zvieratá a pestujú zeleninu. Patria do inej doby, všetko je také, ako vždy bolo. Akoby čas u nich plynul stále pomalšie a pomalšie, ako starý opotrebovaný stroj. Kamera nádherne zachytáva ich pomalé pohyby a takmer nerozlúštiteľné znamenia, pomocou ktorých si za tie roky dokonale rozumejú. Tento motív je starý ako ľudstvo samo. Dascalescu vykresľuje svojich starých rodičov tak jemne a nežne, akoby o nich skladal melancholickú pieseň, pri ktorej ladne tancujú svoj skromný labutí tanec.